Môj život bez štruktúry...

 

Narodil som sa necelý mesiac po príchode ruských vojsk. Prvých pár dní som strávil v nemocnici v Martine, niekoľko mesiacov som v rôznych obdobiach strávil u starých rodičov v Dubovom, okr. Zvolen, veľkú väčšinu doterajšieho života som prežil na Trávnikoch v Ružinove v Bratislave a od roku 2004 žijem s rodinou v slobodnom kráľovskom meste Skalica.

 

Po ukončení Gymnázia Laca Novomeského na Tomášikovej ulici som sa prihlásil na Prírodovedeckú fakultu UK na odbor Geografia a kartografia, pretože som sa naivne domnieval, že toto štúdium mi umožní cestovať, čo mi v dôsledku ocinovho postavenia po roku 1968 nebolo moc umožnené. Ani tadeto cesta k cestovaniu neviedla. Pod hrozbou dvoch rokov prázdnin (kto si dnes už pamätá, čo bola základná vojenská služba) som si vybral školu, ktorú som nechcel študovať, ale kde ma podľa mojich výsledkov a počtov uchádzačov museli (podľa môjho názoru) zobrať – Obchodnú fakultu Vysokej školy ekonomickej.

 

V novembri 1989 sa objavila aj v Československu šanca zmeniť systém, na ktorom mi nevadilo ani tak plánované hospodárstvo a vláda jednej strany (nikdy som nič iné nepoznal, aj  keď správy som sledoval iba na rakúskom ORF), ako obrovská dávka pokrytectva celej spoločnosti (žiaľ to sme dosiaľ neodbúrali). Som revolucionár asi ako žula, ale nikdy som nepatril medzi mlčiacu väčšinu. Vďaka môjmu kritickému postoju a vďaka záujmu o spoločenské diania, som sa stal členom štrajkového výboru študentov Obchodnej fakulty. Nebola to pozícia podľa môjho gusta a nič moc som z nej nevyťažil na rozdiel od niektorých kolegov, ktorí šéfovali či šéfujú štátnych organizáciami, majú vysoké postavenie na ministerstvách, či patria k úspešným podnikateľom. Robiť revolúciu sa nikde neučí a tak aj táto akože revolúcia bola niečo medzi pohybom škatuľami a hurá populistickými krokmi. Veda a hlavne spoločenské vedy na to doplácajú ešte doteraz.... .

 

Po skončení vojny som sa vypýtal na vojnu, pretože pred vojnou ma nikto nechcel zobrať do práce. Po vojne som nastúpil na Výskumný ústav národohospodársky, ani neviem prečo. Môj ocino pracoval ako vedecký pracovník a vždy som obdivoval jeho pracovnú dobu (najradšej pracoval od desiatej do štvrtej v noci) a slobodu v povolaní. Rýchlo som však zistil, že nie vždy je to tak....

 

Milujem informácie a zaujíma ma všetko, takže niet divu, že som sa chcel ďalej vzdelávať. Moji učitelia na Obchodnej fakulte ma presvedčili, že lepšie by sa mi robilo doktorandské štúdium, ak by som pracoval ako odborný asistent. Keďže som zistil, že byť zavretý v kancelárii nad knihami nie je úplne to, čo mi vyhovuje, nechal som sa zvoliť a nastúpil na školu. Nikdy som nechcel byť učiteľ, ale osudu sa asi človek nevyhne....

 

A tak začala tá časť môjho života, ktorá je podrobnejšie opísaná v mojom životopise.